Vlani následkom samovraždy zomrelo na Slovensku 489 ľudí, najviac vo veku 40-49 rokov, prevažne s ukončeným stredoškolským vzdelaním, 85% tvorili muži. Najmenej samovrážd bolo na východnom Slovensku.
Duševné zdravie a zvlášť samovraždy sú pre ľudí stále veľkým tabu. Mnohí túto tému v rozhovoroch zľahčujú, niektorí vtipkujú v nesprávny moment. Určite je potrebné venovať pozornosť fyzickému zdraviu, no na mentálne často zabúdame. 10. septembra sme si pripomenuli Svetový deň prevencie samovrážd, deň kedy sa snažíme pochopiť smrť, ktorá sa nemusela stať.
Pri tejto príležitosti vám ponúkame rozhovor s MUDr. Anetou Bednářovou, PhD., z II. psychiatrickej kliniky Univerzitnej nemocnice L. Pasteura Košice a LF UPJŠ (pracovisko Rastislavova):
Hovorí sa, že muži neplačú a cítia menej emócií ako ženy, je to pravda?
Muži sú spoločnosťou vnímaní ako racionálnejšie bytosti, kým ženy ako emotívnejšie. Nie je to však pravda. Rovnako, ako poznáme množstvo emancipovaných, menej city prežívajúcich žien, existuje aj množstvo citlivých, senzitívnych, či emotívnych mužov. Chlapi nemajú viac dôvodov ako ženy siahnuť si na život. Pravdou však je, že na to už pred vyše 15 rokmi upozornil Kochánek (2004) a ide o zaujímavý fenomén.
Aké sú príčiny, resp. rizikové faktory, ktoré vedú ľudí k poslednému riešeniu?
O rizikových faktoroch sa neustále diskutuje. Od r.1983 používame stále uznávanú stupnicu („SAD PERSONS“) k rýchlemu vyhodnoteniu suicidálneho rizika. Patrí sem už spomínané mužské pohlavie, vyššie riziko u adolescentov a starších osôb, depresívne stavy spojené s beznádejou, predchádzajúci samovražedný pokus, zneužívanie alkoholu či iných návykových látok, oslabené racionálne myslenie (impulzivita, halucinácie a bludy), absencia sociálnej podpory, organizovaný plán ako zrealizovať suicídium, chýbajúci partner (po rozchode, rozvode, úmrtí), slabosť a únava (najmä pri chronických a život obmedzujúcich ochoreniach). Samovražedné konanie môže byť aj reakciou na ťažký stres a rôzne životné záťažové situácie. Už v r. 2003 profesor psychológie Caspi upozornil na genetickú prepojenosť suicidálneho konania.
Ako sa správajú ľudia pred tým ako si siahnu na život?
Existuje tzv. Ringelov presuicidálny syndróm, ktorý hovorí o trojfázovom vývoji samovražedného správania. Táto triáda príznakov sa začína fantazijnými predstavami, myšlienkami na samovraždu, ktoré nemajú konkrétny charakter a jedinec sa im bráni. V ďalšom stupni sa postihnutý nebráni suicidálnym myšlienkam a začne sa s nimi stotožňovať, premýšľa nad konkrétnym spôsobom vykonania samovraždy. V tejto fáze človek „vysiela“ okoliu signály o pomoc, ktoré môžu zostať nerozpoznané. V poslednej fáze dochádza k paradoxnému upokojeniu, kedy už človek prijal rozhodnutie ukončiť svoj život a hrozí reálne nebezpečenstvo vykonania suicídia.
„… sem tam povedal medzi rečou, že si niečo spraví…“ Čo máme alebo naopak nemáme robiť, ak počujeme niekoho takto hovoriť? Ako môžeme, my laici, pomôcť?
Jeden z mýtov hovorí, že „ľudia, ktorí o samovražde hovoria, ju nikdy nespáchajú“ alebo „pes, ktorý breše, nehryzie“. Osem z desiatich samovrahov o svojom úmysle hovoria a dávajú okoliu najavo, čo prežívajú. Tieto varovné signály spravidla nebývajú vypočuté a k samovražednému konaniu dôjde. Koľkokrát ste na vašu zlú náladu dostali odpoveď „to prejde“ alebo „je milión ľudí, ktorí sa majú horšie ako ty“. Pomohlo to? Asi nie. Preto, ak sa vám taký človek zdôverí, počúvajte ho, buďte chápavý, upozornite na to najbližšiu rodinu a pokúste sa nájsť riešenie. Ak vidíte, že na to nestačíte, získajte čas a vyhľadajte odbornú pomoc. Pokiaľ psychiatra odmieta, presvedčte ho o návšteve praktického lekára, ktorému ľudia veria, sú s ním častejšie v kontakte a ten dokáže pomôcť a rozhodne o ďalšom postupe. V prípade priameho ohrozenia života, aj bez súhlasu dotyčného, je možné ho hospitalizovať na príslušnom psychiatrickom oddelení.
Ako vyzerá psychiatrická starostlivosť o takého pacienta? Ide o celoživotnú liečbu?
Starostlivosť o takého jedinca je špecifická podľa typu problémov, ktoré ho vedú k danému konaniu. Môže ísť o depresívne stavy so samovražednými tendenciami, vtedy sa odporúča užívanie antidepresív, v prípade reaktívnej dekompenzácie (napr. strata partnera) je vhodné aj psychoterapeutické vedenie dotyčného. Nie, nemusí sa jednať o celoživotnú starostlivosť.
Vlani sa pokúsilo siahnuť si na život 656 ľudí, najviac vo veku 20-29 rokov. Nedokonaná samovražda – je to odkaz? Môže človek, ktorý si už raz siahol na život ostať sám?
Suicidálny pokus predpokladá vedomý úmysel človeka zomrieť, ale i napriek tomu ostáva nažive. Často ide o skratové jednanie s cieľom uniknúť z neznesiteľnej alebo neriešiteľnej situácie. Áno, s odstupom času môže taký človek žiť aj sám a už nikdy sa nemusí pokúsiť o samovraždu. Pokus je však jeden z už spomínaných rizikových faktorov.
Môže byť samovražedné správanie nákazlivé, resp. dá sa osvojiť myšlienka na samovraždu od iného človeka ako odporúčanie na riešenie problému?
Úvahu o spáchaní samovraždy nie je možné zdravému jedincovi „implantovať“. Buď človek suicidálne úvahy má alebo nemá. Pokiaľ ich má, môže byť rozhovor s ním o tom, čo prežíva, veľmi užitočný, poskytne mu priestor na ventiláciu emócií. Avšak rizikovou skupinou k osvojeniu si myšlienky na samovraždu sú deti a adolescenti. Na to poukázali i samovraždy detí spôsobené internetovou hrou „Modrá veľryba“, kde sa prvými obeťami stali študenti z Ruska a samovraždou vtedy žiaľ zomreli aj 12-ročné deti.
Existuje dedičná náchylnosť k suicidálnemu správaniu?
Áno, existujú zahraničné štúdie týkajúce sa prepojenia niektorých polymorfizmov so suicidálnych konaním, napr. už spomínaný Caspi ktorý upozornil na prítomnosť SS alel v rámci 5-HTTLPR sérotonínového transportného systému v spojení so zvýšenou záťažou a stresom v detstve a adolescencii u suicidantov. Aj my na II. psychiatrickej klinike už tri roky sledujeme jednotlivé génové polymorfizmy v rámci vnútorného nemocničného projektu „Psychgen“.
MOTTO:
„Jediný spôsob, ako si zaistiť príjemný život, je zaistiť príjemný život ostatným. Jediný spôsob, ako zaistiť ostatným príjemný život, je správať sa k nim, akoby sme ich milovali. A jediný spôsob, ako sa k niekomu správať, akoby sme ho milovali, je naozaj ho milovať.“
Jeremy Benthem (1831)
Linky nádeje a dôvery UNLP Košice:
Linka nádeje pri I. psychiatrickej klinike: 055/644 1155 (párne týždne)
Linka dôvery pri II. psychiatrickej klinike: 055/622 2323 (nepárne týždne)
Obe linky sú k dispozícii v pracovných dňoch od 7:30 do 19:30, v piatky a víkendy nepretržite.
Na fotke MUDr. Aneta Bednářová, PhD., z II. psychiatrickej kliniky Univerzitnej nemocnice L. Pasteura Košice