Lekári z Kliniky otorinolaryngológie a chirurgie hlavy a krku UNLP pomáhajú pacientom znova počuť. Primár MUDr. Ladislav Kaliarik, PhD. a prednosta MUDr. Martin Šuchaň, PhD. (na fotografii zľava MUDr. Šuchaň, MUDr. Kaliarik) svoju prácu prednedávnom prezentovali na 17. medzinárodnom kongrese kochleárnej implantácie na Kanárskych ostrovoch. Informovali o skúsenostiach a úspešných výsledkoch navrátenia sluchu pomocou kochleárneho implantátu u pacientov, ktorí prišli o tento zmysel po hnisavom zápale mozgových blán.
Kochleárny implantát – nový spôsob počutia
Kochleárny implantát je druh ušného implantátu, ktorý sa vkladá do vnútorného ucha, preberá úlohu vláskových buniek a úspešne prenáša signál sluchovým nervom do mozgu, čím nahrádza funkciu slimáka. Je špeciálne navrhnutý pre ľudí s veľmi ťažkou poruchou sluchu až hluchotou.
Je zložený z dvoch častí: samotný implantát a rečový procesor. Implantát je umiestnený pod pacientovu kožu a uložený v kostnom lôžku spánkovej kosti počas operácie. Obsahuje elektródu, ktorá sa zavádza do slimáka počas operácie a stimuluje vetvičky sluchového nervu vo vnútornom uchu. Obsahuje tiež anténu, ktorá prijíma signál z vonkajšej cievky a magnet, ktorý drží vonkajšiu cievku na mieste. Druhou súčasťou je rečový procesor, ktorý sa nachádza mimo tela. Cievku rečového procesora udržiava pri pokožke magnet. Mikrofóny sú umiestnené za uchom.
Operačný výkon, ktorý dokáže navrátiť sluch
Implantácii predchádza podrobné predoperačné vyšetrenie. „Nevyhnutnou podmienkou pre implantáciu je funkčnosť sluchového nervu. Tá sa skúma dráždením vnútorného ucha z elektródy, ktorá je cez bubienok zavedená na vyklenutie slimáka. Elektrická stimulácia musí vyvolať vnemy, ktoré zodpovedajú zvukovému vnemu,“ vysvetľuje primár kliniky Ladislav Kaliarik. Vlastná operácia, pri ktorej sa implantuje prijímacia cievka s dekóderom a stimulačnou elektródou cez okrúhle okienko zväzok elektród do jedného z kanálikov slimáka trvá skúsenému operatérovi asi dve hodiny. „Rečové procesory ušných implantátov sú bežne nositeľné po dvoch až štyroch týždňoch po operácii, kedy audiológ zapne rečový procesor a pacient začne počuť,“ dopĺňa primár.
História ušného implantátu
V 50. až 60. rokoch 20. storočia americkí a austrálski fyziológovia spoločne s otolaryngológmi robili prvé pokusy na experimentálnych zvieratách, ktorým elektricky dráždili vlákna sluchového nervu. Vyvolané elektrické potenciály v sluchovej dráhe a v mozgovej kôre sa takmer nelíšili od tých, ktoré zaznamenali u zdravých kontrolných zvierat. Úspech pokusov viedol koncom 70. rokov vedeckých pracovníkov zo skupiny Williama F. Housea v Los Angeles a zo skupiny profesora Graemea Clarka z Melbourne k tomu, že najskôr skúšali elektricky stimulovať sluchový systém pacientov prostredníctvom elektródy zavedenej cez blanku bubienka na povrch vnútorného ucha a neskôr implantovali jednoduchý aparát priamo do oblasti spánkovej kosti a vnútorného ucha.
Súbežne prebiehali pokusy na experimentálnych zvieratách. Výsledky pokusov boli povzbudivé, a tak v roku 1980 existovalo na svete už niekoľko pracovísk, ktoré sa vydali na cestu vývoja moderného ušného implantátu. Súbežne s hľadaním optimálnej chirurgickej techniky sa v Los Angeles, Melbourne, Viedni a Paríži intenzívne vyvíjala technika implantátu. Okrem výnimiek sa všetci rozhodli pre bezdrôtový prenos informácie cez kožu.
Aké vyšetrenia musí pacient pred implantáciou absolvovať? Ako prebieha samotná operácia a čo nasleduje po nej? Aj o tom porozprávali odborníci z Kliniky otorinolaryngológie a chirurgie hlavy a krku: prednosta MUDr. Martin Šuchaň, PhD. a MUDr. Mária Skálová v relácii POHOTOVOSŤ Rádia Regina: