Kuriózne prípady, emotívne príbehy i vysoko odborné témy odzneli v podaní sestier UNLP z Kliniky úrazovej chirurgie (KÚCH) a Oddelenia anestéziológie a intenzívnej medicíny (OAIM) na regionálnom odbornom seminári. Reč bola aj o zážitkoch z praxe, spojených s nadľudskými možnosťami starostlivosti o covidových pacientov, ktorých zdravotníci bezmocne odprevádzali na poslednú cestu… aj teraz sa im tlačili slzy do očí.
„Úrazová chirurgia je živý odbor, nikdy sa nedá naplánovať čo príde a anestéziológia a intenzívna medicína sú s týmto odborom veľmi úzko späté. Sme ako rodina, ktorá musí spolu fungovať v dobrom aj zlom,“ uviedla sestra z OAIM a prezidentka Regionálnej komory SaPA Košice II, Mgr. Iveta Fabianová, ktorá seminár zorganizovala spolu s UNLP Košice.
Nepredvídateľné okamihy
Okrem bežných prípadov prichádzajú pacienti na traumatologickú ambulanciu aj so zraneniami, ktoré vznikli za zvláštnych okolností. „Napríklad pacient príde „po svojich“ s ťažkým zranením, s uviaznutým väčším predmetom (kotúčom od flexy) v hlave alebo privezú ženu, ktorá si na hrade robila selfie s výhľadom a zrútila sa do 20-metrovej hĺbky… prežili to. Ale, že raz budem ošetrovať pacientov v skafandri s troma pármi rukavíc naraz, to som naozaj nečakala,“ spomína PhDr. Jana Fabianová, sestra z KÚCH.
Mal z pekla šťastie
Sestra zo spinálnej jednotky KÚCH, Alexandra Petruščáková, zaujala prednáškou cez príbeh pacienta, ktorého zavalil strom a utrpel vážne poranenie chrbtice. „Cez konkrétny prípad som ilustrovala manažment ošetrovania pacienta po ťažkom úraze až po rehabilitáciu. Výsledkom bolo, že pacient, ktorý bol kompletne ochrnutý sa vrátil do plnohodnotného života a nepotreboval ani invalidný vozík. Je to pacientovo šťastie a zároveň peklo, ktoré po úraze prežil.“
30 rokov práce s kritickými pacientmi
Posledných desať rokov sa ošetrovateľstvo rozvíja neuveriteľne rýchlo. Pribúda množstvo nových pomôcok, zdravotníckeho materiálu, prístrojov. Vývoj a modernizácia síce fyzicky uľahčili prácu sestier, no duševne je to ťažké zvládnuť. Aj o tom prednášala Mgr. Slávka Olejárová, vedúca sestra OAIM, ktorá pred tridsiatimi rokmi začínala ako sestra pri lôžku: „Ak chceme ísť s dobou, musíme sa neustále učiť a vzdelávať, čo je výborné pre pacientov a sestrám to uľahčí prácu. Ale žiadny prístroj nenahradí prítomnosť sestry, ktorú pacient potrebuje. Často sme prvým človekom, ktorého niekoľko týždňov po prebudení vidí a nafixuje sa na nás. Pacient potrebuje nádej a my im ju pri ošetrovaní na kritickom lôžku dávame pocítiť. Trpké životné príbehy, nešťastné konce, covid… s tým všetkým žijú aj naše rodiny, tie nám pomáhajú zvládnuť situácie, ktorým denne čelíme na pracovisku. Moja práca je aj prierez môjho života.“
Pred chvíľou so mnou hovoril… on zomrel?
„Nás, sestry nikto v škole nepripravil na situáciu, kedy pacient umiera, na to, keď za ním prídu príbuzní a tento seminár bol aj o tom – o odovzdávaní si skúseností ako zvládnuť samého seba vo vypätej situácii. Aj komunikácia s geriatrickým pacientom je mimoriadne náročná. Všetko treba zažiť a to nás učí pokore. Prednášky sestier smerovali k jedinému cieľu: Naša práca má zmysel,“ dodáva Iveta Fabiánová na záver.