O zložitosti transplantácií za uplynulé dva roky spojené s pandémiou COVID-19 a o tom, že transplantácie sú nádejou na plnohodnotný život, diskutoval náš výkonný riaditeľ MUDr. Ľuboslav Beňa, PhD., CETC, ktorý je zároveň prezidentom Slovenskej transplantologickej spoločnosti v publicistickej relácii Magazín Rádia Regina – východ. Vypočuť si celú reláciu môžete tu
10 rokov s novým srdcom
Príbeh Jána Furstenzellera, ktorý s transplantovaným srdcom žije už desať rokov, je zvláštny možno v tom, že spočiatku o žiadnom svojom ochorení nevedel. Odrazu však začal pociťovať únavu, nevládal chodiť a aj pri najmenšej námahe sa mu ťažko dýchalo. Správa o zlyhávaní srdca ho zaskočila, zvlášť keď vyšetrenia vo Východoslovenskom ústave srdcových chorôb v Košiciach preukázali výkonnosť srdca 10 – 15%. Pri zlyhávaní srdca, ale už aj pľúc, bola nutná transplantácia. Ján po operácii v Bratislave dostal umelé srdce, ktoré mu umožnilo preklenúť čas čakania na nový orgán.
„Od augusta 2011 som žil spojený hadičkami s prístrojom, nahrádzajúcim srdce, ale zvykol som si a zobral situáciu racionálne, veď som mohol s istými obmedzeniami celkom dobre fungovať. Keď o štyri mesiace neskôr prišla správa, že sa pre mňa našlo nové srdce, spočiatku som tomu ani nechcel veriť. Všetko sa zbehlo veľmi rýchlo, udalosti nabrali spád. Zžitie sa s myšlienkou na nový orgán v tele prebiehalo postupne, u mňa došlo ku komplikáciám, ležal som dlho v umelom spánku a lekári mi dávali 1% nádeje na prežitie. V súčasnosti vediem plnohodnotný život, každé ráno, keď sa zobudím, beriem ako dar. Deň transplantácie neoslavujem, len si pripomínam, že kým pre niekoho je smutným, pre mňa je dňom začiatku nového života,“ vyrozprával svoj príbeh Ján Furstenzeller v Rádiu Regina – východ.
V súčasnosti absolvuje pravidelné lekárske kontroly a vyzdvihuje vysokú profesionalitu všetkých odborníkov, s ktorými za roky prišiel do kontaktu pri riešení svojho závažného zdravotného problému.
Najčastejšie sa u nás transplantujú obličky
Transplantácie sú veľmi citlivá téma. Kým na jednej strane vedú k záchrane a skvalitneniu života príjemcu orgánu, na strane druhej im predchádza posledná operácia darcu, u ktorého bola konštatovaná mozgová smrť, dôležitý predpoklad na odber a následnú transplantáciu orgánov.
V súčasnosti sa transplantujú všetky parenchýmové orgány ľudského tela teda srdce, pečeň, pľúca, pankreas, obličky, ale napríklad aj črevo. V rámci Slovenska sa transplantujú len srdce, pečeň a obličky – a tieto nielen od mŕtveho darcu, ale v prípade obličky aj od žijúceho príbuzného alebo blízkeho človeka. V pražských nemocniciach sa slovenským pacientom transplantujú aj pľúca a pankreas.
Proces záchrany pacientov sa nezastavil
„V minulom roku bolo na Slovensku zrealizovaných 158 transplantácií, z toho 115 obličiek, 26 pečení a 17 sŕdc. Na tieto čísla sa treba pozerať z pohľadu toho, že sme stále žiaľ v pandémii koronavírusu, čo prináša významné obmedzenia, ktoré sa týkajú aj tohto procesu. Takže napriek poklesu počtu transplantovaných, vďaka entuziazmu a profesionálnemu prístupu ľudí, ktorí sa o transplantačné programy starajú, transplantácie pokračovali a pomohli zachrániť ďalšie desiatky životov pacientov,“ uviedol MUDr. Ľuboslav Beňa, PhD.
Pandémia priniesla nové situácie, s ktorými je nevyhnuté sa postupne zžiť. „Aj u nás sa vyskytol vhodný darca, ale pre jeho pozitivitu orgán nebolo možné použiť na transplantáciu a i naopak, na orgán čakal pozitívny pacient, takže takisto transplantáciu nebolo možné zrealizovať.“ Ako pripomenul MUDr. Beňa, skupina pacientov, zaradených v chronickom dialyzačnom programe, patrila k veľmi často postihnutej práve novou infekciou.
Aktuálne na nový orgán čaká takmer 300 pacientov, z toho 240 na obličku, necelá tridsiatka na pečeň a rovnako tak aj na srdce. U týchto ľudí viedlo základné ochorenie srdca, pečene alebo obličiek k takému stavu, že jediným riešením prežitia pacientov (pokiaľ ide o obličky, je tu ešte alternatívou dialýza) je transplantácia orgánu.
Potreba zvýšenia identifikácie potenciálnych darcov
Pokiaľ ide o porovnanie transplantačných procesov u nás a v iných krajinách, sú identické. Rozdiely sú len v počtoch zrealizovaných výkonov. Slovensko sa v súčasnosti nachádza niekde v európskom priemere, sú krajiny ako napríklad Španielsko či Chorvátsko, ktoré patria v tomto smere k najrozvinutejším, ale sú aj také, ktoré sú na tom podstatne horšie ako my.
„Naším cieľom je každým rokom sa zlepšovať a pracovať na tom, aby sa u nás zlepšila identifikácia potenciálnych darcov, v tomto máme ešte dosť veľké rezervy a budeme intenzívne pracovať na ich odstraňovaní,“ zdôraznil MUDr. Ľuboslav Beňa, PhD.
Podľa platnej legislatívy existuje predpokladaný súhlas, takže pokiaľ človek počas svojho života jednoznačne neodmietne darovanie svojich orgánov po smrti, predpokladá sa, že nemá voči tomu námietky. Väčšinou nečakaná smrť však u príbuzných vyvoláva emócie, ktoré im bránia v racionálnom rozmýšľaní vo vypätej situácii. No vďaka rôznym aktivitám a medializácii sa darí vplývať pozitívne na verejnosť v zmysle pochopenia myšlienky, že orgány zosnulého môžu predlžiť a skvalitniť život ďalším ľuďom.
Na dobrej ceste je aj povedomie o darovaní orgánov, predovšetkým obličky ako párového orgánu, príbuznému alebo blízkej osobe, pokiaľ sa nájdu zhodné parametre. Okrem nich je limitujúci vek, darca musí mať viac ako osemnásť rokov. Zaujímavosťou bol pred rokom najstarší darca obličky -73-ročný pán vo výbornej kondícii neváhal darovať obličku snúbenici svojho vnuka…
UNLP patrí medzi šesť špičkových pracovísk na Slovensku, kde sa prioritne realizujú transplantácie. Naše Transplantačné centrum sa špecializuje na transplantácie obličiek.