Učí ich nájsť samých seba, znovu sa začleniť do spoločnosti, stanoviť si hranice a dať seba na prvé miesto. Svoju prácu považuje za svoje poslanie a radosť. Pacienti o nej hovoria ako o anjelovi na zemi. Reč je o Mgr. Marte Sabolovej, špeciálnej pedagogičke z Denného psychiatrického stacionára I. psychiatrickej kliniky UNLP Košice a LF UPJŠ na Triede SNP.
Pani Marta, čo je vlastne denný psychiatrický stacionár?
Denný stacionár je forma hospitalizácie, kde pacienti dochádzajú počas dňa, spravidla po prepustení z kliniky alebo na odporúčanie ambulantného psychiatra. Je určený pre dospelých od 18 rokov.
Ako vyzerá bežný deň pacientov?
Pacienti prichádzajú ráno, dajú si spoločné raňajky a porozprávajú sa. O pol deviatej začína komunita, čiže vizita s pánom doktorom a so mnou. Pacienti zdieľajú, ako sa cítia, ako spali a čo robili v priebehu predchádzajúceho dňa. Nasledujú rôzne aktivity – nácvik kognitívnych zručností, pohybové aktivity v telocvični, psychoterapie so psychológom, ale aj nácvik sociálnych zručností, keď chodievame napríklad do divadla či na koncerty Štátnej filharmónie Košice. Nechýbajú ani výlety, arteterapia, muzikoterapia či kanisterapia. Každá aktivita má svoj terapeutický význam a pomáha pacientom napredovať. Máme aj svoju vlastnú stránku, kde ich informujem o pripravovaných podujatiach, takže sme stále v kontakte. Aj po ukončení pobytu sa tak k nám môžu vrátiť- v utorky a v piatky sa môžu zapojiť do našich aktivít.
Kedy je podľa Vás potrebné vyhľadať odbornú pomoc, aké príznaky by sme nemali prehliadnuť u seba alebo u niekoho blízkeho?
Ľudia často dlho nevyhľadajú odbornú psychiatrickú pomoc. Je to aj kvôli stigmatizácii v dnešnej spoločnosti alebo preto, že si myslia, že problém sám prejde. Avšak, keď dlhodobo pretrvávajú napríklad nespavosť, úzkosť, strata záujmu o bežné aktivity, alebo ak sa človek cíti tak nebezpečne, že necíti bezpečie doma či v okolí, a trvá to týždne alebo mesiace, vtedy je potrebné vyhľadať odbornú pomoc.
Máte nejaký silný príbeh, ktorý vám utkvel v pamäti?
Áno, je to príbeh našej pacientky, ktorá chcela spáchať samovraždu. Bola v Ťahanovskom tuneli, kde už o tom rozmýšľala. Nakoniec si to rozmyslela a jej priateľ ju priviedol k nám. V stacionári bola najprv veľmi odmietavá, nič ju nebavilo a hovorila, že tento život nemá zmysel. Pamätám si, že boli Vianoce a ona vravela: „Načo sú Vianoce? Ja nič nechcem oslavovať, nechcem myslieť ani na deti, ani na vnúčatá.“ Postupne sa však vďaka aktivitám, terapiám a zdieľaniu začal jej stav meniť. Uvedomila si, že celý život sa riadila deťmi a vnúčatami, ale na seba čas nemala, a práve to ju priviedlo do depresie. Nakoniec prišla na to, že musí myslieť aj na seba, mať svoj čas a aktivity. Keď sa vrátila domov, povedala deťom: „Keď budete niečo odo mňa chcieť, spýtate sa a ja poviem, či môžem, alebo nemôžem.‘ A ony jej odpovedali: „Mama, ty si už úplne iná“. A ona im odvetila: ‚Áno, ale teraz si budete zvykať, že som iná mama.“
S akými diagnózami k vám pacienti najčastejšie prichádzajú?
Najčastejšie ide o depresie, úzkostné poruchy, panické ataky, či schizofréniu.
Čo si pacienti najviac cenia na pobyte v stacionári?
Vždy, keď pacienti končia pobyt v stacionári, pýtam sa ich, čo im to prinieslo a či by odporúčali stacionár aj druhým ľuďom. Povedia, že predovšetkým je to režim, ktorý sa u nás naučili. Pre bežného človeka je vstávanie a chodenie do práce samozrejmosť, ale pre nich je to veľká námaha – naučiť sa vstať, obliecť sa a prísť k nám, či už autobusom alebo peši, to je veľký krok. Ďalej si veľmi cenia zdieľanie spoločných problémov – či už počas komunity, po rôznych aktivitách alebo na výletoch – kde sa otvárajú a vzájomne podporujú. Jedna pacientka povedala: „Ja som včera počúvala v stacionári, ako táto varila a nakupovala, tak som si povedala, skúsim to aj ja.“ Pre nich je to neskutočný posun a motivácia.
Ak by ste mali dať jednu radu ľuďom, ktorí cítia, že niečo nie je v poriadku, čo by ste im odkázali?
Aby sa nebáli vyhľadať odbornú pomoc. A takisto ľudia, aby si všímali okolie a ak vidia, že niekto zápasí alebo sa trápi, že sa mení jeho správanie, mali by mu podať pomocnú ruku. Niekedy stačí aj obyčajné „Ako sa máš?“ a môže to veľmi veľa zmeniť a pomôcť tomu druhému.
A čo by ste odkázali tým, ktorí psychické problémy nemajú?
Práve tým, ktorí sa pohybujú v okolí vašich pacientov – aby sa starali o svoje duševné zdravie. Nielen práca je dôležitá, ale aj odpočinok, psychohygiena a relax. Myslieť na seba samých, mať rád samého seba a až potom dokážete dávať lásku druhým.
A čo pre vás znamená vaša práca?
Je to moja radosť, moje všetko. Milujem túto prácu a som rada, keď vidím, ako sa pacienti posúvajú. Spätná väzba mi dáva vedieť, že má táto práca zmysel a že ju robím dobre.
Celý rozhovor s Mgr. Sabolovou si môžete vypočuť na youtube kanáli UNLP: https://www.youtube.com/watch?v=Qv9Q-Fh2UjQ