Je začiatok januára. V miestnosti Denného psychiatrického stacionára II. psychiatrickej kliniky na Rastislavovej 43 je zhruba desať klientov. Ešte vládne povianočná atmosféra, priestory sú prekrásne vyzdobené výrobkami, ktoré pripravili pacienti a klienti spolu so zamestnancami v rámci svojich terapií. Divadelný projekt, ktorý už niekoľko rokov realizujú pred koncom roka, sa nedá prehliadnuť.
Na jednom z prvých novoročných stretnutí panuje pokoj, pohoda. Väčšina klientov si kreslí, debatuje sa o tom, ako strávili sviatočné obdobie. Tri týždne na prelome rokov, kedy je stacionár zatvorený a väčšina spoločnosti sa venuje sviatkom, sú pre týchto ľudí náročné.
A nielen pre nich, citlivé povahy, osamelí, dlhodobo chorí ľudia a ľudia s duševnými problémami majú v decembri a začiatkom januára jedno z najťažších období roka. O to viac sa klienti stacionára tešia, že sa môžu vrátiť ku svojim terapiám, k stretnutiam, a že sa majú s kým porozprávať.
Vďaka stacionáru vyšla z čierneho sveta na svetlo
43-ročná Martina je psychiatrickou pacientkou už 20 rokov. Ako vraví, život sa jej zmenil v roku 2013, práve vtedy otvorili v rámci II. psychiatrickej kliniky stacionár, ktorý začala navštevovať. A od vtedy chodieva na preliečenie pravidelne. „Veľmi mi tu pomohli, pretože 10 rokov som so svojou diagnózou bola doslova zavretá doma a druhé desaťročie som vyšla zo svojho čierneho sveta na svetlo.
Je tu vynikajúci personál a príjemná atmosféra s ostatnými klientami. Som veľmi vďačná, že mám do stacionára stále dvere otvorené, aj po toľkých rokoch.“
Aj keď si klienti uvedomujú, že „vždy po čase musia vyletieť von z toho hniezda pokoja, do ktorého zapustili korene“, Martina jednoznačne odporúča každému, kto má podobné duševné a psychické problémy, a nevie ako ďalej, „aby neváhal, nabral odvahu, vyhľadal odbornú psychiatrickú pomoc a začal napredovať. Tieto stretnutia môžu človeku len dať. Zobrať môžu len zlé veci, každému to prinesie dobrý pocit zo seba samého, zo sveta okolo nás, z toho, že sa posúvame ďalej.“
O úspešných príbehoch potrebujeme počuť všetci
Sestra Monika Kožejová sa pred dvoma rokmi rozhodla vrátiť k priamej práci s pacientami a odvtedy sa venuje práve klientom v DPS. „Osobný kontakt a priama komunikácia. Dostávam tu okamžite spätnú väzbu a je to príjemná spätná väzba.“ Spomína si na klientku, ktorá bola na to veľmi zle. „Teraz nám už len posiela sms a sem tam nás príde aj pozrieť. Cíti sa úplne úžasne, zaradila sa späť do práce a to do veľmi ťažkého pracovného pomeru, lebo pracuje pre zahraničnú firmu. Keď bola na tom zle, zvažovala odchod do invalidného dôchodku. Posun oproti stavu, v ktorom bola na začiatku, bol u nej obrovský. Je úžasné vidieť, ako sa vrátila späť do života.“
Poznať tieto úspešné príbehy je podľa sestry Moniky veľmi dôležité nielen pre sestry a lekárov, ale najmä pre ostatných pacientov. „Je to pre ostatných obrovská motivácia. Býva to síce dlhý proces, ale dá sa to. Žiť život ako pred chorobou, včleniť sa späť do spoločenského a sociálneho života.“
Stacionár pomáha pacientom so širokým spektrom porúch
V DPS II. psychiatrickej kliniky sa zameriavajú na dlhodobejšie poskytovanie zdravotnej starostlivosti klientom. „Za vyše desať rokov existencie stacionára sa nám podarilo mnoho klientov zaradiť späť do bežného života. Začali opäť fungovať v rodine a dokázali sa vrátiť aj späť do pracovného prostredia,“ začína svoje rozprávanie psychiatrička MUDr. Slávka Dubinská, MHA.
Tunajšiu klientelu tvoria väčšinou pacienti so závažnými duševnými ochoreniami, ide o pacientov z okruhu spektra schizofrénie, a tiež afektívnych porúch (recidivujúce depresívne poruchy), či ľudí s úzkostnými poruchami. „Práve afektívne poruchy sú často už také, že pacienti buď trpia reziduálnymi príznakmi alebo u nich pretrvávajú kognitívne príznaky a tým pádom nie sú schopní sa zaradiť do bežného sociálneho fungovania a obnoviť pôvodnú rolu v spoločnosti, či v rodine. U nás má aj táto skupina pacientov možnosť nabrať znovu všetky sociálne zručnosti,“ vysvetľuje lekárka.
Stacionár môže nahradiť hospitalizáciu na psychiatrii
Stretnutia sa vždy začínajú komunitnou terapiou. Pacienti sa s lekármi, terapeutmi rozprávajú o svojich pocitoch, ako prebiehal ich predošlý deň, ako vnímali dianie a realitu okolo seba, alebo ako sa im darilo plniť úlohy. „Vieme rýchlo reagovať aj na prípadné zmeny, dekompenzáciu pacienta a vieme rýchlo prispôsobiť liečbu zmene ich zdravotného stavu.“
Stacionár môže pacientom nahradiť dlhodobú hospitalizáciu, je pre nich dobré, že sa v rámci liečby môžu vracať do svojho bezpečného, domáceho prostredia. „Cieľom práce v stacionári je po akútnej fáze, zhruba po troch týždňoch, zaradiť pacienta do jeho prirodzeného prostredia, v ktorom fungoval pred tým, aby vedel ďalej naskočiť na svoju pôvodnú úlohu v rodine, v spoločnosti.“
FAMILY TERAPIA
Na Slovensku sa zatiaľ venuje len malá pozornosť family terapii, čiže terapii v rodine. Odborníčka však považuje do budúcna za nevyhnutné, aby sa časť priestoru v stacionároch venovala rodinnej terapii, ktorá by ešte viac pomohla pacientovi v liečbe a rodine v pochopení situácie. „Je veľmi potrebné, aby psychicky chorí pacienti, či klienti s duševnými poruchami vedeli vnímať samých seba, ako človeka v spoločnosti. Musia si vedieť obnoviť svoju funkciu v rodine, či už ide o rolu matka/otec, manželka/manžel alebo iné, a potom fungovanie v širšej komunite. Aj preto sa aspoň čiastočne snažíme riešiť aj family terapie,“ hovorí MUDr. Dubinská. Priemerný vek pacientov v DPS je 40 rokov, psychické, či duševné problémy najčastejšie vypuknú medzi 20 až 40 rokom veku pacienta. „Práve preto je nesmierne dôležité, aby sme týmto ľuďom pomohli, aby mali stanovenú správnu liečbu, ktorá zamedzí prípadnému zhoršeniu ich zdravotného stavu. Adekvátne liečba im umožní vrátiť sa do života, sú to ľudia sociálne a ekonomicky aktívni, na vrchole svojich síl.“