Robert Tatrai, má 59 rokov, od mlada je športovcom telom aj dušou. Plával, hrával hokej, či bicykloval, ale k srdcu mu prirástol beh. A tak, keď mu pred vyše 26 rokmi ukradli dvojkolesového tátoša, kúpil si bežeckú obuv a o osude nášho kolegu bolo rozhodnuté. Odvtedy sa venuje behu. A nie tak hoci akému. Vďaka maratónom obehol už takmer celú zemeguľu. Doslova.
Tento rok v apríli si dal svoj 151 maratón v Nórsku. „Pred časom som sa upriamil na Škandináviu, už mám absolvované maratóny na všetkých svetadieloch, s výnimkou Antarktídy, tak som sa rozhodol, že idem na sever Európy. Začal som Štokholm, pokračoval Islandom, nasledovalo Fínsko, Dánsko a teraz Bergen v Nórsku,“ rozpráva Robert.
„Bežal som 30. apríla a na moje prekvapenie vyšlo úplne super počasie. Bergen je pri pobreží Atlantiku a dookola neho hory, takže to počasie sa tam mení z minúty na minútu. Ale počas maratónu bol ideálny stav,“ hovorí so zanietením Robert Tatrai. Horšie to bolo s traťovým profilom. „Bol dosť namáhavý a obtiažny. Nóri situovali trať cez vrchy a údolia a tým pádom to bolo náročné.“ Určite však nepomyslel na to, že by bergenský maratón nedobehol. „Keď človek preletí pol Európy alebo kus sveta, už mu to nedá, aby nedobehol do cieľa. Proste niet cesty späť 😊“
Zabehnúť maratón = vagón endorfínov
„Je to vagón endorfínov, keď zabehnem maratón. V prvej chvíli tú únavu ani necítim. Jednoducho šťastie, že som v cieli. To je celé. A ja vravím, že z maratónu je najlepšia tá sprcha potom,“ dodáva s úsmevom. Po prvý krát vo svojej bežeckej kariére však bežal Robert vo farbách Univerzitnej nemocnice L. Pasteura. „Pracujem v UNLP viac než šesť rokov, ako zdravotnícky pracovník na Oddelení centrálne sterilizácie a dezinfekcie. Bol to veľmi dobrý pocit, že som tento rok mohol zviditeľniť aj farby svojho zamestnávateľa, našej Univerzitnej nemocnice, práve v Nórsku,“ hovorí vďačný Robert.
Náš kolega má za sebou trať s dĺžkou 42,195 km v takých mestách ako Zürich, Mníchov, Budapešť, Turín, Vaduz, Viedeň, Paríž, Lisabon, Rím, Linec, Graz, Rotterdam, Marakéš, Praha, Ostrava, ostrov Curacao, Sydney, Athény. Ako prvý Košičan bežal maratón na Islande. Ako prvý Košičan zdolal šestku najprestížnejších maratónov sveta: New York, Boston, Chicago, Londýn, Berlín, Tokio. Má z tohto podujatia špeciálnu medailovú nádielku.
„Legendárny Emil Zátopek vystihol beh na dlhé trate tak, že keď chceš behať stovku, bež ju. Ak chceš spoznať svet, bež maratón! A ten je aj mojím iným svetom, lebo vďaka maratónom som v podstate naozaj spoznal celý svet, keďže som už behal na všetkých kontinentoch. Veľkú radosť mám však aj z účasti na šestici najprestížnejších, čom som v poradí New York, Berlín, Boston, Chicago, Tokio a Londýn zdolal za desať rokov v roku 2019!“
Jeho srdcovkou však ostávajú Košice. V Starom meste, smer Anička beháva denne. „Mesačne zabehnem 500 – 550 km. Hlavne, keď sa pripravujem na maratón.“
O čom snívate? Robert o tom, že si zabehá okolo Kilimandžára v Afrike a na Antarktíde
Dokázal zabehnúť aj neuveriteľných 14 maratónov za rok! „Chcel som totiž svoj 100-tý maratón v poradí zabehnúť na Medzinárodnom maratóne mieru doma, v Košiciach.“ Veľkú výzvu má aj tento rok. „Mám víziu, ale ešte nie som rozhodnutý na 100%, nakoľko v čase pandémie to bola úplne čierna zóna. Je to Tanzánia v Afrike, Národný park Serengeti, tam sa beží v novembri maratón okolo Kilimandžára,“ premýšľa R. Tatrai. A v hľadáčiku má aj posledný bežecky „nedobitý“ kontinent Antarktídu.
Odporúča ľuďom behať?
„Začať môžete hocikedy. Samozrejme, maratón je už extrém, ale beh ako taký odporúčam každému. V globále, behanie nie je záruka dlhovekosti, ale mne osobne skvalitňuje život,“ zafilozofujeme si s našim úspešným športovcom, ktorému je jasné, že 70% úspechu v maratóne je psychická záležitosť. „70% maratónskeho behu je v hlave. Ostatné sú tréning a zdedené dispozície.“
Nech je pre nás Robert Tatrai inšpiráciou a ktovie, keď aj nebudete behať, možno sa s ním kdesi stretnete v centre Košíc, alebo v parku UNLP. Tak ako sa v New Yorku on stretol s hercom Morganom Freemanom na Broadway.